Resumé knihy

Tento knižný zväzok prináša ucelený súbor statí venovaných vedeckému, kodifikačnému, organizátorskému a vydavateľskému dielu jazykovedca, publicistu a kultúrnopolitického činiteľa Henricha Bartka (1907 Žilina – 1986 Niederaltaich, Nemecko). Väčšina z nich bola prednesená ako referáty na vedeckej konferencii s názvom Henrich Bartek v slovenskej jazykovede a kultúre, ktorá sa konala na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave 22. marca 2017 pri príležitosti dvoch jubileí: 30. výročia úmrtia Henricha Bartka a 110. výročia jeho narodenia. Zostavovatelia, jazykovedec Ján Kačala a historik Jozef M. Rydlo, aj rozšírením vecného záberu dokázali pripraviť publikáciu hľadiacu na osobnosť a dielo Henricha Bartka z nových, predovšetkým spoločenských pozícií očami renomovaných predstaviteľov viacerých vedných odborov.

Henrich Bartek sa zaraďuje do zakladateľskej generácie profesionálnych slovenských jazykovedcov, ktorá vstupovala do aktívnej bádateľskej činnosti v tridsiatych rokoch 20. storočia a v odbore jazykovedy robila pioniersku prácu, otvárala v jazykovede nové priestory celej slovenskej kultúre. Jeho dve výročia ponúkli príležitosť, aby si v jeho slobodnej vlasti – Slovenskej republike – jeho nasledovníci priblížili životné osudy tejto neprávom opomínanej osobnosti slovenskej jazykovedy, jeho mnohostrannú organizátorskú, redakčnú, bádateľskú a na ňu bezprostredne nadväzujúcu kodifikátorskú a jazykovovýchovnú činnosť. Pripomenúť si určite treba aj jeho zásluhy o hlbšie a komplexnejšie poznanie a stabilizovanie normy spisovnej slovenčiny v zložitých medzivojnových časoch i činnosť v prospech zachovania jednoty spisovnej slovenčiny a jej kodifikácie v exile so stavom na Slovensku v päťdesiatych rokoch 20. storočia potom, ako nadobudli platnosť nové Pravidlá slovenského pravopisu, vydané v roku 1953.

Zväzok sa člení na tri časti.

I. časť venovaná osobnosti Henricha Bartka a jeho kultúrnopolitickej angažovanosti pozostáva zo štyroch príspevkov: Henrich Bartek známy a neznámy : k 110. výročiu narodenia slovenského jazykovedca a kultúrneho pracovníka (Pavol Parenička); Verejné angažovanie sa Henricha Bartka s osobitným zreteľom na jeho aktivity vo Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov (Róbert Letz); Matičné roky Henricha Bartka, 1930 – 1939 (Jana Žumárová); Henrich Bartek a ochotnícke divadelníctvo (Július Lomenčík).

II. časť sa zaoberá Henrichom Bartkom ako jazykovedcom a kodifikátorom spisovnej slovenčiny a zahŕňa deväť príspevkov: Problémy periodizácie praslovančiny podľa Henricha Bartka (Ivor Ripka); Henrich Bartek v jazykovednom úsilí o formovanie slovenského literárneho jazyka na začiatku tridsiatych rokov 20. storočia (Ján Kačala); Henrich Bartek v polemike s Jánom Stanislavom o kultivovaní spisovnej slovenčiny (Juraj Glovňa); Bartkova „Správna výslovnosť slovenská“ z roku 1944 (Renáta Hlavatá); Henrich Bartek a teória spisovného jazyka v tridsiatych rokoch 20. storočia (Ľubomír Kralčák); Kritériá spisovnosti a „Pravidlá slovenského pravopisu“ z roku 1939 (Martina Kopecká); Návrh „Pravidiel slovenského pravopisu“ z r. 1939 a jeho osudy (Pavol Žigo); Morfologické dvojtvary vo svetle Bartkovho prístupu (Eva Tibenská); Jazykovedné názory Henricha Bartka na problematiku vlastných mien (Jaromír Krško).

III. časť je venovaná životu a dielu Henricha Bartka v emigrácii. Obsahuje rozpravu Osudy „otca modernej slovenčiny“ Henricha Bartka v dobrovoľnom vyhnanstve (Jozef M. Rydlo) a stať Písomnosti Henricha Bartka vo fondoch slovenských archívov.

Bartkova činnosť po odchode do emigrácie na jar roku 1945 bola na rozdiel od našich domácich pomerov síce slobodnejšia, ale zároveň aj nepomerne zložitejšia a náročnejšia. Zohľadňujúc aj túto skutočnosť, tvorcovia predkladajú knihu s nádejou, že umožní dôkladnejšie poznať osobnosť a dielo Henricha Bartka a aspoň sčasti prispeje k prekonaniu prípadných bariér vo vzťahu k tejto nesporne významnej osobnosti slovenskej jazykovedy a kultúry.

Z textov na záložkách knihy

Henrich Bartek pochádzal zo Žiliny (25. 3. 1907). Vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, kde bol aj promovaný za doktora filozofie. Po kratšej lektorskej činnosti na francúzskej univerzite v Nancy pôsobil v Matici slovenskej v Turčianskom Svätom Martine. Tu viedol najprv Ústredie slovenských ochotníckych divadiel a neskôr pracoval v Jazykovom odbore Matice slovenskej. Redigoval viaceré časopisy, ako boli Slovenská reč, Slovenský jazyk, Naše divadlo a Náš národ. Od roku 1939 pôsobil v Bratislave na organizovaní „Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov“ a v roku 1945 ho vymenovali za riadneho profesora slovenčiny na Slovenskej univerzite v Bratislave. Zakrátko nato odišiel do exilu, kde žil najprv v Rakúsku, potom v Ríme a napokon v Nemecku. V Mníchove krátky čas redigoval mienkotvorný exilový časopis Slobodné Slovensko, potom až do smrti (7. 2. 1986) pôsobil ako knihovník v benediktínskom opátstve Niederaltaich neďaleko Pasova.

Henricha Bartka treba pokladať za významného slovenského jazykovedca – slovakistu, ktorý vedecky a kultúrnopoliticky pôsobil najmä v druhej tretine 20. storočia. Patrí medzi prvých slovenských jazykovedcov vôbec. Jeho jazykovedné dielo sa vyznačuje širokým záberom vo výskume slovenského jazyka a slovenskej jazykovedy: zahŕňa súčasný slovenský jazyk, v rámci neho najmä hláskoslovie a výslovnosť, slovnú zásobu a tvorenie slov, ďalej pravopis, ale týka sa aj vývinu nášho jazyka od najstarších čias, a to v kontexte s vývinom ostatných slovanských jazykov, ďalej sa týka dejín spisovnej slovenčiny a napokon dejín, ako aj súvekých otázok slovenskej jazykovedy.

                                                                                                                      Ján Kačala

zavrieť