Viktor Kravčenko

Žil som pod červenou hviezdou

Kravcenko obalka m2

Pozoruhodná autobiografia podáva autentický obraz o živote v Sovietskom zväze v prvej polovici 20. storočia. Revolučné nadšenie, viera vo väčšiu spravodlivosť nového režimu, budovateľské nasadenie, sľubná kariéra inžiniera v ťažkom priemysle sa u mladého komunistu dostávajú do vážneho konfliktu s tragickými skúsenosťami z uplatňovania moci režimom – kolektivizáciou poľnohospodárstva a následným hladomorom, zneužívaním moci a násilím, čistkami a všadeprítomnou tajnou políciou, strachom, pretvárkou, nútenými prácami a gulagmi, miliónmi obetí... 

Zasiahnutý realitou stalinského modelu spravovania spoločnosti a motivovaný túžbou povedať svetu, čo sa deje v jeho milovanej krajine, stáva sa Viktor Kravčenko (1905 – 1966) jedným z najznámejších sovietskych prebehlíkov – v apríli 1944 opúšťa sovietsku misiu vo Washingtone a začína písať túto knihu svojho života. Pod názvom I Chose Freedom vyšla   v r. 1946 v USA a preložená bola asi do 20 ďalších jazykov. V slovenčine ani češtine doteraz nevyšla.

 

14,5 x 21 cm, 544 strán, brož., 2012, ISBN 978-80-89567-09-6

 

     Z predslovu ku knihe:

     Načo je dobré v dnešnej dobe vydávať takéto knihy?       

     Historik by tu mohol odpovedať krátko – kvôli pravde. Kvôli pravde o vlastnej minulosti. Kvôli pravde o vlastnej minulosti, ktorá ovplyvňuje aj našu súčasnosť. A kto nepozná dejiny ZSSR, nepochopí dobre ani dejiny našej krajiny v 20. storočí. 

      Boľševické Rusko (od roku 1922 ZSSR), bolo v medzivojnovom období mýtizovanou krajinou. Jeho propaganda vyhlasovala tento štát za vzor sociálnej spravodlivosti, za štát, kde niet „vykorisťovateľov ani vykorisťovaných“. Keďže však ZSSR bol izolovaný od zvyšku sveta, len málokto z Európanov ho presnejšie poznal, väčšina nemala možnosť overiť si realitu na vlastné oči. Niet preto divu, že aj časť slovenského obyvateľstva si ho predstavovala priam ako zasľúbenú krajinu sociálnej spravodlivosti. Svoje    tu zohral aj mýtus o údajnom slovanskom charaktere tohto štátu. Pravdivý obraz ZSSR mohli spoznať de facto až desiatky tisíc Slovákov narukovaných do vojny proti ZSSR v rokoch 1941 – 1944. Až tí videli skutočné dôsledky štvrťstoročného bašovania boľševikov. Ani takáto lekcia však očividne nestačila na to, aby sa vytratili plané ilúzie o tejto „ríši zla“, ktoré opantali aj mnoho vzdelaných ľudí.

      Tragédiou je, že svetové veľmoci presunuli obnovené Československo do mocensko-civilizačnej sféry práve tejto „ázijskej“ mocnosti, pričom po februári roku 1948 sa stalo    jej úplným satelitom, bezhlavo preberajúc všetky postuláty boľševickej politiky. Najvyšším heslom sa stalo „ZSSR – náš vzor“. Naša krajina bola vytrhnutá z historických koreňov,    no rovnako aj z medzinárodných štruktúr. Bola obohnaná ostnatým drôtom, takže sa z nej stalo prakticky jedno veľké väzenie. Boli odbúrané zvyšky demokracie a ľudských práv. Štátnou politikou sa stala nenávisť a rozoštvávanie národa  na politicko-triednom základe. Miesto elít zaujala spodina.    Tá sa postarala o likvidáciu súkromného sektora v ekonomike, násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva, o zdecimovanie a poštátnenie cirkví a umlčanie všetkého, čo sa nezhodovalo s komunistickou politikou.  

 

 

zavrieť

Stmievalo sa, keď som prichádzal s niekoľkými robotníkmi do dediny. Hneď som si uvedomil, že sa muselo niečo stať. Rozhnevané skupiny ľudí postávali na ulici. Ženy plakali. Ponáhľal som sa do budovy sovietu.

 „Čo sa deje?“ pýtal som sa dedinského policajta.

 „Nové zatváranie kulakov“ odpovedal. „Vyzerá to tak, že táto špinavá robota nikdy neskončí. Dnes ráno prišli z GPU a okresného výboru strany.“

Veľká skupina ľudí sa zhromaždila pred budovou. Polícia sa ich snažila rozohnať, ale všetci sa vrátili. Niektorí nadávali. Skupina žien a detí hystericky nariekala, vyvolávajúc mená svojich manželov a otcov. Bolo to ako v zlom sne. V budove sovietu sa Aršinov bavil s členom GPU. Obaja sa rehotali, akoby si rozprávali veselé anekdoty. Na konci dvora strážili vojaci GPU s odistenými revolvermi zo dvadsať stojacich dedinčanov, mladých i starých, s malými batôžkami na chrbte. Niektorí z nich plakali. Ostatní stáli namrzení, zúfalí a zmierení so všetkým.

Tak toto bola likvidácia kulackej triedy! Jednoduchých vidiečanov odtrhnúť od rodnej hrudy, orabovať ich o všetko, vyhnať ich do odľahlých táborov, kde budú robiť ako drevorubači alebo na zavlažovacích projektoch, odtrhnúť ich bez dôvodu od rodín... Ich nárek sa ozýval všade. Keď som vychádzal z budovy sovietu, uvidel som milicionára ako odvádza sedliaka v strednom veku. Bolo vidieť, že je dobitý – tvár samá modrina, pri chôdzi zjavne trpel a aj jeho roztrhané oblečenie prezrádzalo, čo sa práve odohralo.

Ako som tam stál, zúfalý, zahanbený a bezmocný, počul som zrevať ženu neľudským hlasom. Všetci sme sa pozreli tým smerom a dvaja z GPU začali bežať k nej. Nešťastnica mala v rukách horiaci snop obilia. Skôr, ako sa k nej mohli priblížiť, hodila na slamenú strechu domu horiaci snop a ten v momente vzbĺkol.

 „Neznabohovia! Vrahovia!“ kričala rozzúrene chudera. „Celý život sme robili pre náš dom. Nebudete ho mať ani vy! Nech ho plamene pohltia!“ Jej výkriky sa zmenili na šialený nepríčetný rehot.

Dedinčania bežali dovnútra a začali vynášať nábytok. V tejto scéne bolo čosi príšerné, surrealistické – oheň, náreky, pomätená žena, dedinčan vlečený po blate, aby ho následne deportovali. Najhorší bol pre mňa pohľad na Aršinova a dôstojníka GPU, cynicky sa pozerajúcich na horiaci dom, akoby bol vatrou pre ich pobavenie, akoby to bola iba obyčajná rutina.                                                                                                   

Stál som zmätený uprostred toho všetkého, trasúci sa, ako zmyslov zbavený.

                                                                  (Úryvok z knihy)

zavrieť

 
 
  • NAŠE NOVINKY (viac v časti "Naše tituly")

      

     

     

     

      

     

     

     

     

     

     

     

     

     


     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

      

     

                               

     

     

    ZNOVA K DISPOZÍCII:

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

Zavrieť